Kapurková s birmovancami

BARDEJOV-POŠTÁRKA, 14. apríl 2025  //  Príprava trvala dva roky. Chlapci a dievčatá, mladí kresťania sa pripravovali na prijatie sviatosti birmovania. Stretnutia mali oddelene, pretože ich bolo veľmi veľa. Začínalo sa na počte 22 mladých. Postupne však niekoľkí opustili naše rady, dali prednosť iným záujmom. Zostalo ich 15. Po počiatočnom ťažkom rozbehu sa to vyladilo, zjemnelo aj správanie aj prejavy. Jedným z najdôležitejších bodov sa mi javilo, pomôcť im k osobnej viere. Nie len chodiť do kostola, ale priblížiť sa k Ježišovi Kristovi ako k tomu, komu na nich záleží. Sčasti sa to asi aj podarilo, lebo viacerí začali chodiť na sv. omšu častejšie a na sv. spoveď minimálne raz v mesiaci, niektorí aj častejšie. Postupom času sa vylepšilo aj vyjadrovanie vlastného názoru. Pomaly si zvykali hovoriť to čo si myslia a nesnažiť sa povedať to čo chcem počuť. Niekoľko krát som pozval dospelých z Poštárky, aby porozprávali svoj životný príbeh a prežívanie viery, aby vedeli čo to znamená byť veriaci. Je zaujímavé vidieť mladých, takých poplašených, ako sedia – priam nedýchajú a hlcú každé slovo. Hovorili ich susedia, niekedy mamky, či otcovia. Pri vyhodnotení to veľmi vysoko oceňovali. Takto som riešil i posledné stretko. Pozval som otca Františka Hanobíka – exorcistu. Počúvali dve hodiny a čuduj sa svete strhla sa diskusia s mnohými otázkami. Asi ich to oslovilo, lebo podľa vyjadrenia spovedníka, to boli kvalitné spovede.

Najkrajším momentom pre mňa bolo ich zapojenie do života strediska. Počas letných prázdnin pomáhali na tábore ako animátori a v rámci školského roka sa zapájali pri streetworku. Mohli sme teda každý mesiac robiť veľké, hromadné hry pre deti, kde sa počet pohyboval od 60 do asi 150 detí. Príjemným bolo pozorovať ich, ako v nich rastie radosť, taká pekná mládežnícka, keď chceli byť spolu a niečo pekné zažiť. Aby sa to trochu obohatilo, niekoľko krát sme boli na laser game, vyskúšali sme si motokáry, nevynechali sme ani kino a prevetrali chatu. Časom sa z nich stvárnila partia ľudí, ktorí vedia byť spolu a baviť sa, vytvárať atmosféru, kde sa každý cíti príjemne. Je mi ľúto že to končí. Tu by článok mohol končiť, ale…

Ešte čosi zo života, ako to bežne vyzeralo:

„Mňa do kostola nedostanete!“ „A musíme chodiť na omšu?“ „Sv. omša je dôležitá.“

„A prečo nestačí len tá v stredu?“ „Nedeľa je sviatok, streda je obyčajný deň.“ „A aký je rozdiel chodiť na omšu a chodiť na stretká?“ „Ak nebudeš chodiť v nedeľu na sv. omšu, hrozí ti peklo, ak vynecháš stretko, nepustím ťa na birmovku.“ „Ahá!“

„A vy nás nikde nezoberiete!“ „Načo je krst, a čo sa stane ak ho niekto príjme?“, pýtam sa. „A kedy pôjdeme na výlet?“, zaznelo hneď do pléna. „A to za zbavíme dedičného hriechu?“ „Áno.“ „A chlapci boli a my dievčatá kedy pôjdeme?“, otázka pokračovala o výletoch pomedzi moje rozprávanie. „A čím si sa stala pri krste?“, pokúšam sa pokračovať v téme. „No neviem a nespomeniem si.“, jednoduchá odpoveď. „Božím dieťaťom/dcérou, členkou Cirkvi a kresťankou.“, vysvetľujem. „Ahá.“ „Otec Marián a na chatu kedy pôjdeme?“, znelo spontánne pokračovanie. „Čo znamená byť kresťankou?“, nemenil som tému. „Tak to nedám“, odpoveď. „A to na chatu budeme čakať dva mesiace?“, potrebovali dokončiť informačný blok. Neudialo sa to takto na jeden raz, ale to je prierez ako jednotlivé stretká asi vyzerali.

Do budúcna mám nádej – vyhrážali sa mi, že ešte nechcú skončiť, že stretko chcú, tak uvidíme.

Marián Ondriaš

Najnovšie články

Stretnutie s prvoprijímajúcimi deťmi

Otvorili sme sezónu interiérových streetworkov

Alchymistické laboratórium