BARDEJOV – POŠTÁRKA, 4. máj 2025 // Každoročne sa na Poštárke na začiatku mája oslavuje sviatok prvého rómskeho mučeníka – blahoslaveného Zefyrína. Nebolo tomu ináč ani tento rok. Celý týždeň pred samotným sviatočným dňom sa niesol v duchu oslavy tohto veľkého svätca rómskeho národa. V štvrtok 1. mája sa konal na jeho počesť streetwork, na ktorom sa zúčastnilo možno aj 150 detí a asi 10 miestnych animátorov, ktorých dopĺňali mladí študenti z Bratislavy. Tí k nám prišli v rámci školského projektu misijnej angažovanosti. Deti v súťažiach mohli získať sladkú odmenu. Pre animátorov a mladých Bratislavčanov pripravil otec Marián spoločenský večer, pri ktorom sa mohli navzájom spoznať a budovať nové kamarátstva. V sobotu sa veriaci ľudia zišli v kostole na modlitbu posvätného ruženca, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou Zefyrínovho života.
Vrcholom celého týždňa bola nedeľná slávnostná odpustová svätá omša. Ako slávnostný kazateľ bol k nám pozvaný otec Peter Jano, ktorý je zároveň aj jubilejným kazateľom. Prihovoril sa k nám vo svojej homílii, v ktorej nás pozval nasledovať výzvu byť pútnikom nádeje, ku ktorej nás pozýva aj samotný Ježiš Kristus, keď v evanjeliu neraz hovorí: „Poď za mnou.“ Táto výzva platí pre každého jedného z nás. A čo to znamená? Kráčať v jeho šľapajach, aj keď v slabosti každý z nás šliapne niekedy mimo, mať ho pri sebe, živiť sa ním prítomným v Eucharistii, konať jeho skutky lásky a tak sa stať jeho učeníkmi – byť svedkami nádeje. Krásne spojil motto jubilejného roka s evanjeliom o druhom zázračnom rybolove a udelením pastierskeho primátu Petrovi. Peter nebol schopný povedať Ježišovi, že ho bezvýhradne miluje. Vedomý si svojej slabosti priznal, že ho má „iba“ rád. Ale Ježiš mu napriek tomu všetkému zveruje svoju Cirkev. Zveruje mu úlohu priniesť evanjelium, priniesť jeho samotného – Krista – celému svetu. Obetovať svoj život druhým. A to je výzva a úloha pre každého jedného kresťana, pre každého jedného z nás. Úloha nie ľahká, ale silu pre ňu nadobúdame zo vzťahu s Kristom, z modlitby, Eucharistie, spoločenstva… Svedectvom Cirkvi je služba, nič mimoriadne, žiadne veľké veci. Tak sa stávame svedkami nádeje. A ako nám to pripomenul vo svojej kázni, aj samotný Zefyrín nerobil nič mimoriadne. Naopak, jeho výnimočnosť spočívala v jednoduchosti, dennodenne sa sýtil modlitbou (ruženec mal stále pri sebe a nie ako talizman, ale ho aj používal práve k modlitbe), sýtil sa Eucharistiou a mal schopnosť byť darom pre tých okolo neho. Ako zdôraznil na záver, milovať znamená dať celého seba bez toho, aby som čakal, či mi to ten druhý vráti. A to sa Zefyrínovi podarilo. Snáď sa to aj s jeho pomocou podarí aj nám. Blahoslavený Zefyrín, oroduj za nás.
Marián Harčar