BARDEJOV-POŠTÁRKA, 1. máj 2025 // Už kedysi v januári prišiel Peťo Varga a hovorí, že sme dostali ponuku z BA. Mladí, študenti z Bilingválneho gymnázia C.S. Lewisa chcú prísť do Bardejova k nám na Poštárku. „A čo budú robiť?“, pýtal som sa Peťa. „Čo im dáme,“ odpovedal mi. „Ja im dám priestor v škole a ty by si mohol v oratku.“ Vysvetľoval ako riaditeľ školy, ale aj ako šéf Poštárky. Ponuka bola zaujímavá, tak sme sa dohodli. Prišiel koniec apríla a mladí z Bratislavy prišli do Bardejova. Na štvrtkok 1. mája sme mali dohodnutý program, zapoja sa do streetworku. Premysleli sme hry, našim mladým – animátorom som vysvetlil, že oni ako domáci sú tí, ktorí sa tu vyznajú a tak nech hrajú prvé husle. Stretli sme sa o 15 00 . Prebehlo kolo zoznamovania. Na škodu veci len s prvou tretinou, lebo bratislavčania sa presúvali postupne. Druhú várku sme zaskočili už rozbehnutou prípravou na stanoviská. „Kto sa ku komu pridá?“, pýtal som sa ich a z ich zdesených pohľadov bolo vidieť čo asi prežívajú. V cudzom svete, v rómskom prostredí, ďaleko od domova a otázka s kým pôjdeš?, vaši sú už rozdelení. Zvládli to. Povysvetľoval som úlohy a stanoviská aj to, kde majú priestor na ihrisku. Rozišli sme sa medzi deti. Pustila sa hudba a priestor sa zaplnil asi 130-150 deťmi. Keďže sme oslavovali Zefyrína, tak boli sladké odmeny a to hneď na mieste. Za splnenú úlohu sa rozdávali cukríky. Asi 800 cukríkov padlo počas prvých 35 minút programu. Sladkosti už nie sú, musia sa deti hrať len tak. To však na atmosfére nič nepokazilo. Deti behali, šantili, hrali sa a zabávali, tancovali a smiali. Ovzdušie radosti vypĺňalo každý kút. Z každej strany bolo počuť džavotanie, na bitky a provokácie nebol čas ani priestor ani chuť. Všetci sa bavili. Napokon sme sa presťahovali do kostola, kde sme sa Zefyrínovi a Panne Márii poďakovali za taký pekný a príjemný čas. Mladí, teda návšteva z Blavy a naši animátori sa ešte stretli v klubovni. V kolečku sme sa podelili o zážitkoch a dojmoch z hier. Pripravený bol ešte zábavno-súťažný program. Návštevníci boli síce unavení, lebo doobeda absolvovali Zborovský hrad, ale mladí majú kopec energie. Zabavili sme sa, porozprávali, chlapci si ešte porovnali silu v pretláčaní a znenazdajky bol koniec. Pol siedmej priletelo, ako na koni, museli sme sa lúčiť. Popodávali sme si ruky s ponukou aj na budúce, v nádeji, že Bratislavčanom bolo u nás dobre. Tak možno k nám ešte niekedy zavítajú. Uvidíme.
Marián Ondriaš