BARDEJOV-POŠTÁRKA, 11. jún 2026 // „Deti, vo štvrtok o štvrtej budú hry, príďte,“ takto som oslovil zopár detí, ktoré som zazrel na ulici pred oratkom. „A budú sladkosti?“ bola ich reakcia. „Nie, teraz nebudú cukríky, tie boli minule, lebo bolo Zefyrína. Teraz prídu animátori z Vinbargu,“ bola moja odpoveď. „Yessss! Tak to prídem,“ vyhlásil jeden chlapec.
Deti sa na hry tešia vždy. Aj tento krát ich prišlo odhadom niečo cez sto. Počasie nám prialo, a i keď neboli cukríky, mali iné lákadlo. Dva krát do roka totiž pozveme k nám na Poštárku animátorov z Vinbargu, aby prišli zažiť aj tú našu, rómsku, atmosféru. A prišlo ich sedem. Pridali sa tak k našim animátorom, ktorých bolo tento krát pomenej, len štyria. Ale aj napriek tomu, spoločne tak mohli pripraviť pre deti desať stanovísk, na ktorých si do sýtosti zasúťažili a zahrali sa. No a ja? Pre mňa to bolo po prvý krát v role hlavného organizátora takéhoto veľkého streetworku. Všetko sme úspešne zvládli a deti sa zabavili. Aj animátori to hodnotili ako veľmi peknú skúsenosť. Streetwork sme tradične zakončili v kostole, kde sme sa poďakovali Pánovi Ježišovi aj animátorom.
Keď sa deti rozišli, tak som pozval animátorov na krátke posedenie, pohostenie a bližšie spoznanie sa, keďže väčšina z nich bola v našom stredisku prvý krát. Podelili sme sa s peknými okamihmi z popoludnia a potom sme si zahrali hru. Keď sa čas naplnil, akosi sa nikomu nechcelo ísť domov. Tak sme sa ešte pomodlili desiatok ruženca. Ale ani po ňom sa k odchodu veľmi nikto nemal. Napokon sa však rozpačito postavil prvý a po ňom aj ostatní. Bolo nám dobre. Jeden z našich animátorov mi pri odchode povedal. „Toto bol jeden z najlepších streetworkov a posedení po ňom, aké sme tu mali.“ Tak to človeka poteší, keď sa podarí vytvoriť dobrú atmosféru, ktorá priam zväzuje prítomných a nemôžu sa pohnúť k odchodu. Snáď to nebolo naposledy, čo nám bolo tak dobre.
Marián Harčar