6. november – deň, kedy si pripomíname päť rokov od odchodu nášho drahého dona Alojza Ondrejku, ktorého sme všetci poznali jednoducho ako dona Luigiho.
Niektorí ľudia zanechajú stopu, ktorá sa nedá vymazať. Nie veľkými slovami, ale tým, ako žili, ako sa usmievali, ako si našli čas na druhých. Presne taký bol náš don Luigi.
Pre mnohých bol kňazom, spovedníkom či duchovným sprievodcom. Pre deti kamarátom pri biliarde, futbale alebo basketbale. Pre mladých človekom, ktorý ich vedel vypočuť, povzbudiť a rozosmiať. A pre celú našu saleziánsku rodinu bol niečím ako starým otcom, ktorý mal vždy poruke úsmev, dobré slovo a čas.
Život, ktorý nebol vždy jednoduchý
Don Luigi sa narodil 27. januára 1931 v Novákoch. Už ako mladý chlapec sa rozhodol pre saleziánske povolanie. Jeho cesta ku kňazstvu však vôbec nebola jednoduchá.
Ako mladý rehoľník zažil v roku 1950 násilnú likvidáciu kláštorov komunistickým režimom. Prešiel sústreďovacím kláštorom v Podolínci, prevýchovnými pobytmi aj nútenou prácou. Napriek tomu sa svojho povolania nevzdal.
V decembri 1951 sa mu podarilo utiecť za hranice. Po dramatickej ceste cez Rakúsko sa dostal do Talianska, kde pokračoval v štúdiách a 1. júla 1959 bol vysvätený za kňaza.
Nasledujúce desaťročia zasvätil službe Slovákom v zahraničí. V Ríme sa podieľal na budovaní Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda, venoval sa mladým, vzdelávaniu a vydávaniu náboženskej literatúry. Neskôr pôsobil v švajčiarskom Bazileji, kde sprevádzal slovenské rodiny, organizoval stretnutia, duchovné obnovy aj letné tábory.
V roku 1997 sa vrátil na Slovensko a v septembri 1998 prišiel do Bardejova. Mohlo by sa zdať, že po takom bohatom živote ho už čaká pokojná staroba. Kto však poznal dona Luigiho, vie, že to by jednoducho nebol on.
Náš oratkovský inventár
V Bardejove prežil viac ako 23 rokov. Stal sa neodmysliteľnou súčasťou oratka, najskôr na Kellerovej ulici a neskôr na Vinbargu.
Jeho láskavý pozdrav a šibalský úsmev si získavali deti aj dospelých. Často sme ho mohli stretnúť v kuchyni, kde pomáhal so zemiakmi, upratovaním či čímkoľvek, čo bolo práve potrebné.
Raz, keď ho niekto pristihol pri zametaní, hrdo zahlásil: „Kariérne som postúpil, asi som dobrý robotník.“
Taký bol don Luigi. Nerobil rozdiel medzi veľkými a malými úlohami. Čokoľvek bolo potrebné, do toho sa s radosťou pustil.
A keď cez okno zbadal, že chlapcom pri futbale chýba brankár, neváhal a išiel chytať. Mnohých naučil hrať biliard. Na mamičkovských stretkách sa dokázal hrať aj s tými najmenšími a vždy vedel vytiahnuť nejakú riekanku či vtip.
Keď miništrantom pokazil plánovaný výlet do Gaboltova dážď, ochotne ich prichýlil v oratku. A aby im aspoň trochu vynahradil púť, navrhol procesiu so sochou Panny Márie okolo oratka.
Aj vo vysokom veku sa rád vybral na Brezovku medzi mladých. A hoci by už mnohí dávno odišli oddychovať, on zostával. Pretože vedel, že mladým treba venovať čas.
Sám o sebe zvykol žartovať, že je už takým oratkovským inventárom. My však vieme, aké vzácne je mať v oratku takého človeka.
Mladým bol blízky až do konca
Don Luigi sa nikdy neprestal zaujímať o svet mladých. Aj vo veku deväťdesiat rokov skúšal Facebook a moderné technológie. Občas mu narobili viac starostí ako úžitku, no ani to ho neodradilo.
Nebolo to len o technológiách. Bola za tým jeho túžba zostať mladým nablízku, rozumieť im a zaujímať sa o to, čo zaujíma ich.
Takto žil saleziánske poslanie celé desaťročia. V Ríme, Bazileji aj Bardejove. Vždy medzi ľuďmi, vždy pripravený venovať im svoj čas.
Zachovali sa aj krásne spomienky zo Švajčiarska, kde sa o ňom hovorilo ako o človeku, ktorý dokázal byť oporou v radostných aj ťažkých chvíľach. Vedel sa rozprávať s každým, bez ohľadu na vek, pôvod či vieru. Často viac počúval, než radil. A práve tým dokázal ľuďom priblížiť Božiu lásku.
Čo nám tu zanechal
Don Luigi odišiel do večnosti 6. novembra 2021 vo veku 90 rokov.
Zanechal po sebe oveľa viac než spomienky. Zanechal nám príklad človeka, ktorý sa nedal odradiť vekom, chorobami ani životnými prekážkami. Človeka, ktorý dokázal byť láskavý, veselý, pokorný a blízky druhým.
V jednom narodeninovom videu vyslovil slová, ktoré dnes znejú ako jeho odkaz aj nám:
„Prajem ti, aby si aj ty s takým elánom ako ja išiel dopredu a nenechal sa znechutiť žiadnymi starosťami, chorobami, lebo mladší potrebujú vzory.“
A on sám takým vzorom bol.
Jeho meno dnes nesie aj Dom dona Luigiho na Brezovke. No oveľa dôležitejšie je, že jeho život zostáva zapísaný v srdciach ľudí, ktorých stretol.
Drahý don Luigi, ďakujeme za všetko. Za Váš úsmev, za Vašu láskavosť, za čas, ktorý ste nám venovali, aj za vieru, ktorú ste žili tak prirodzene.
S láskou a vďačnosťou na Vás spomíname. A veríme, že sa raz opäť stretneme.




