- 8. 2026 sa animátori z Poštárky zúčastnili výletu na motokáry vo Veľkom Šariši. Bolo nás štrnásť, vrátane sdb. Skupina animátorov sa zastavila v Šariši, odtiaľ sa presunula do Novum v Prešove a skončila na Poštárke v stredisku kde sme zjedli Pizzu a okolo 2100 h sme sa roz
išli domov.
Dá sa to aj takto, ale znie to sucho.
Výlet bude, pozývam všetkých na raftovačku, motokáry, či ak by ste chceli do lasergame, povedzte si. Vyhlásil som na záver tábora. Bolo tam asi 40 mladých duchom a vekom, dátum upresním. S Juzekom sme sa dohodli na 10. auguste. „Pozývam na motokáry.“ Vyhlasoval som po Poštárke. Niekedy osobne a osobitne, niekedy povedzte si. Účastnícke je 5,- €. „Máš záujem? Prídeš?“ Pýtal som sa, pozýval a túžil, aby sa pridali viacerí, snáď ich spoločný zážitok vzájomne zblíži. Akoby náhodne mi prinášali päť eurovky. „To pôjdeme len ôsmi?“ Pýtal som sa sám seba. Na poslednú, poslednú chvíľu sa ešte ktosi pridal. Napokon nás bolo 14 dospelých aj dospievajúcich. Telefonoval som do Motokáry Šariš: „Prídeme, čakajte nás!“ Na moje milé prekvapenie nikto cestou nezvracal. Nahrnuli sme sa do starej upravenej budovy, „sme tu“. „Ja platím“, cítil som sa ako Fero spolužiak Joža Ráža. Dvanásť jazdcov sa postavilo na štartovaciu dráhu. Ja a Juzek sme sa vyštverali na miestny balkón, v snahe kochať sa a fotiť. Zasvietila zelená. Prvé motokáry sa vrútili do prvej zatáčky a asi šesť pretekárov urobilo klbko, teda zápchu, ako narážali jeden do druhého. Usporiadatelia behali ako veveričky. Niektorí si vyslúžili viac nárazov, vystrčila sa ruka krúžiaca okolo hlavy. „Si dilino? Čo furt narážaš.“ To síce počuť nebolo, ale posunky boli jasné. Niektorí si vybrali jednu zákrutu a tú si tak obľúbili, že v nej skončili aj niekoľko krát za sebou. Niektorí zvolili štýl baran, baran buc. A narážali a narážali. Iní volili kolo, kolo mlynské. V zákrutách ich to otáčalo a otáčalo. Iní volili zvukové efekty, ich kolesá pískali a pískali. No báječná podívaná. Radosť navštíviť motokáry Veľký Šariš. Na moje veľké prekvapenie usporiadatelia boli ticho

, teda asi spokojní, že majú zákazníkov, hoci hneď po nás už čakala ďalšia skupina. Jazdili 10 min. „Zletelo to.“ Ozývali sa hlasy. „Stačilo, zas inokedy.“ Znel zas môj hlas. „A ideme do Novum!“ Příkaz zněl jasně. „Nejdeme, ja nepoznám cestu.“ Jemne som ich chladil. Nastalo napätie a hľadanie ako, lebo Novum nepustí. „GPS sa neráta.“ Neustupoval som. Napokon to vyriešil Juzek. „Na semafore ti neujdem a trafíme.“ Ta
kže Novum.„ A trafili sme. Na Poštárku to už bola hračka. Ešte pohostenie „P&P“ (Pizza a Pepsi) v stredisku a išlo sa domov. „Dobrý výlet, tak 8 až 9 z 10.“ „Otec Marián, tento výlet je desať zo šiestich!“ Pochvaľovali si mladí. A ja som bol spokojný. Veď čo mi urobí väčšiu radosť ako spokojnosť detí? Takže, „Pán Boh zaplať“ za výlet, alebo lepšie „Bohu vďaka“.
Marián Ondriaš
išli domov.