(17.-18.10.2014, Brezovka)
Prvý dojem tvrdo udrel do tváre prvých prišelcov na chatu, keď pri otváraní dverí narazili na zamknutý vchod. Čo to je za privítanie? Nepomýlili sme sa? Je určite dnes animátorská chata? A koľko podobných myšlienok mohlo zamestnávať ich myseľ, vedia len oni. Aké je to, keď nás nikto nečaká? Nikto na naše klopanie neotvára. Úplne iný dojem vyjadril don Luigi, keď prišiel na návštevu do otvorenej a vyhriatej chaty, kde ho vítala skupinka animátorov. Je to rozdiel, ktorý spozná každý, keď sme vítaní a očakávaní. Trinásti animátori prešli viacerými skúškami: počnúc zábavnou „improligou“, alebo inak povedané improvizovanými scénkami, rovnako aj nočnou hrou, kde odvážne a po samom navštevovali opustené brány na Brezovke a napokon príjemná nočná prechádzka okorenená strašidelnou historkou.
Pristavili sme sa pri jednej zvláštnej vstupnej bráne, tej našej vnútornej. Skúsili sme si predstaviť rôzne situácie, ktoré by sa mohli udiať pri nečakanej návšteve. Ozaj, ako sa cítite u vás doma, v tom dome, ktorý sa nachádza vo vašom vnútri?
Ako sa vytvára atmosféra rodiny, nám poodhalila rodina Žarnovských, ktorá rovnako prišla ku nám na návštevu. Katke, mamke štyroch čulých detí, záleží na spoločnom stolovaní. Tu sa hneď vidí, či si berieme iba pre seba, alebo sa vieme aj rozdeliť. Potvrdilo sa, že aj dom, ako taký, je dôležitý, čo zdôraznil Janko ako otec rodiny.
Ku téme obnovy sa vyjadrila aj animátorka Miška Ištoňová: „Môj postreh z tejto chaty je, že rodina je pre ľudí veľmi dôležitá. Nielen ako ľudí, ktorých máme okolo seba každý deň a poznáme ich, ale hlavne tá opora a súdržnosť v rodine dokáže človeka udržať nad vodou. Myslím, že to bolo hlavným cieľom tejto chaty ukázať nám, že rodina je to najcennejšie v našom živote, samozrejme až po Bohu.“
Stanislav Hurbanič, sdb.
