(25.-28.2.2016, Praha) Mládežnícky zbor vycestoval spolu na výlet do Prahy. Celý víkend patril návšteve tejto metropoly. Nešlo vôbec o spevácke turné, nič pracovné sa tu neriešilo, jednoducho zažili spoločný víkend v priateľskej atmosfére. Každé spoločenstvo potrebuje aj takéto neformálne momenty na utuženie vzájomných vzťahov, uvedomenie si svojej dôležitosti a svojho poslania. Partia trinástich mladých, členov tohto saleziánskeho mládežníckeho zboru, zažila silné momenty aj vďaka prítomnosti rodinky Šinaľovej a jedného saleziána.
Dobrodružná cesta začala vo štvrtok večer cestou vlakom. V skorých ranných hodinách vlak zastavil na hlavnej stanici v Prahe, čo ponúkalo skutočne veľa možností ako deň prežiť, kam ísť a čo zažiť. A keďže nemali v pláne žiadne povinnosti, vystúpenia, či hranie a spievanie na omšiach pre verejnosť, bolo len na nich, ako sa spolu zabavia. Chuť byť spolu, 
rozprávať sa, zasmiať sa a pozrieť si toto mesto nechýbala nikomu. Bolo teda ľahkým rozhodnutím urobiť prvý krok smerom na Vyšehrad, neskôr na Petřín a cez Strahovský kláštor až na Pražský hrad. Odtiaľ po Karlovom moste už na ubytovňu ku Saleziánom na Salmovskej (Jabok). Nikto asi netušil, koľko toho stihnú, a aj zámerne si nerobili žiadne prehnané plány, no večer boli všetci prekvapení, koľko toho prešli a videli. Prvý deň mali v svojich nohách 26 406 krokov, čo je približne asi dvadsať kilometrový okruh Prahou. Svedčí to o kondícii a nadšení tejto skupiny. Nikomu však nešlo o trhanie rekordov, zvýraznilo to však ich odhodlanie, výdrž a vytrvalosť. S pribúdajúcou vzdialenosťou v nohách, rástla aj schopnosť vychutnávať si krásne vyhliadky a panorámu mesta.
Koľko kilometrov musí človek urobiť, aby si vedel vážiť domov? Ako ďaleko musí zájsť, aby vedel oceniť?
Tento výlet bol aj vyjadrením vďaky, zo strany saleziánov za to, čo pre nich znamená tento mládežnícky zbor. Že tu nie sú iba ako samozrejmosť, ako povinnosť, ale ako skupina mladých, kde sú rodinné vzťahy a hodnotná služba, ktorá zjednocuje a pomáha mnohým lepšie sa modliť na mládežníckych svätých omšiach. Koľko vecí je skrytých, koľko hodín strávia na skúškach, koľko času venujú tvorbe nových pesničiek. Dnes zvyčajne zaujíma iba výsledok, iba vonkajší dojem alebo prestíž. No chcem zvýrazniť aj to, čo na prvý dojem môžme prehliadnuť: obetavosť, vytrvalosť, službu a duchovný rozmer. Vďačnosť, to je to pravé slovo, ktoré si odnášam z tohto výletu, vďačnosť za každého jedného člena tohto zboru, za ich pekný vzťah k don Boscovi. Kiež by sme dokázali si priať a oceniť, poďakovať aj bez toho, aby sme museli toľko cestovať.
V rámci sobotného programu sa už zamerali viac na centrum mesta, Václavské námestie, Staromestské námestie s takmer povinnou zastávkou pri Orloji, nechýbali aj dve menšie vychádzky na vyhliadku Vítkov a Pražský metronóm. Štatistiky boli porovnateľné s predošlým dňom. Nechali si však viac času na rozchod a pokojnejšie motkanie sa námestím. Každý si prišiel na svoje a spokojnosť bolo cítiť aj pri spoločnej večeri v pizzérii.
Vedúca zboru, Monika Staňková, zvládala sprevádzanie zákutiami Prahy na jedničku. Aj v nedeľu sme ešte stihli prechádzku ku Vltave a Národnému divadlu. V rámci každého dňa bol priestor aj na svätú omšu, spoločné modlitby a veľa rozhovorov. Prítomnosť rodinky Šinaľovej medzi zboristami, prispela k rodinnej atmosfére, peknému svedectvu a povzbudeniu mladých. Ubytovanie nebolo v štvorhviezdičkovom hoteli, ale jednoduchosť prostredia len umocnila, že vzťahy stoja na iných veciach, nie na tých, ktoré si dokážeme kúpiť.
Stanislav Hurbanič, sdb
