Prázdninové dni prežívam vo väčšine inak, ako niektorí študenti, alebo moji rovesníci. Niekto vyhľadáva brigádu, či oddych, dovolenku, ja osobne som si zvolila (už) počas roka prípravu na krátke misie cez leto. Krajina Rumunsko sa mi opäť stála na dva týždne domovom! V meste Alesd sme boli 5-členná posádka VIDES – ákov (Občianske zruženie, podporujúce misijné aktivity), ktorá tam prežila niečo vzácne.
Alesd je mesto, kde pôsobí pán farár Peter, ktorý pozval sestry saleziánky aby mu pomohli zrealizovať niečo pekné, jednoduché vo forme tábora pre chudobnejšie deti. Už siedmy rok deti a mladí zažívajú prímestský tábor, v tomto roku sa nás zišlo: 70 detí, 4 animátori (Slovensko), 1 sestra saleziánka a 9 animátori (Rumunsko).
Prebiehalo to v jednoduchosti, kde sa dala zažiť radosť, smiech, hry, voľný program, tvorivé dielne, opekačka. Deti na tábor chodievali aj vďaka ochote pána farára a našej sestry Adi, ktorý ich vozievali autami, niekedy ta diaľka bola aj 40 km od mesta, ale túžba zažiť niečo nové, či sa niečomu priučiť stála za tú ochotu, obetu cestovať dlho. Bolo to určite dlhšie ako na Slovensku, keďže niektoré cesty mali „zaujímavý“ terén. Privítanie, spievanie hymny a scénka bol signálom pre štart dňa. Počas týždňa sme im postupne odkrývali podobenstvo o márnotratnom synovi. Denný program sa niesol klasickými hrami, jednoduchom taktizovaní a poctivom plnení úloh. Do obeda bol viac organizovaný program, po obede to bolo viac voľnejšie, kde si deti mohli zvoliť, ako chcú využiť čas, buď pri hre, či tvorivých dielničkách, alebo spoločenskej hre. Obed bol špecifický. Animátori natierali chleby maslom, alebo syrom, kto chcel si mohol vypýtať aj salámu. Deťom vôbec neprekážalo, že jedia každý deň to isté. Boli vďačné za každý krajec chleba!
Mnoho ľudí nám prejavovalo vďačnosť vyslovením „mulstumesc“- ďakujem, alebo upečením koláča, deti nás zakaždým vyobjímali, dokonca nás pozvali na večeru, kde nám venovali svoj čas a chutné domáce jedlo. Aj z málom sa vedeli podeliť.
Pri týchto vzácnych okamihoch som bola vďačná za to, čo mám, lebo mnoho vecí berieme ako samozrejme, niektorí z týchto ľudí, rodiniek nemá ani tie samozrejme…Vidieť deti, ktoré sa smejú a robia malé krôčiky vpred, nie je samozrejmosť, je to zázrak, lebo „Pán Boh má rád každého aký je“, tieto slová som si vravela pri každom, koho sme stretávali, s kým sme trávili čas… Nezáleží, kde si, alebo ako sa vzďaľuješ, či približuješ, Pán Boh čaká. Tu som si lepšie uvedomila, že čas nehrá veľkú úlohu pri našom plánovaní, lebo správny čas na každú vec, vie len on.
Na samotnom tábore sme sa nedržali úplne harmonogramu, nie pre našu lenivosť, alebo pre zlú organizáciu, ale preto, že sme vnímali, že deti potrebujú iný čas na hry, pre seba, rozhovor, ako sme zvyknutí…. výkon nie je dôležitý, ale posolstvo, ktoré sme im doniesli.
Spoznali sme krajinu, kultúru, bohatstvo, ale aj chudobu, nadobudli nové priateľstva aj vďaka pánu farárovi a rumunským animátorom. Venovali nám svoj čas, pomoc pri prekladaní, obetu, ochotu, otvorenosť každý deň počas nášho pôsobenia v ich rodnom meste.
Ľudia v Rumunsku sú skromní, jednoduchí, otvorení a vďační, vďační za dar viery. Tento dar, ktorý sami dostali a spoznali rozdávajú ďalej. Obohatili aj mňa ich príkladným jednoduchým životom.
Som vďačná, za tieto dni, ktoré som zažila práve v Rumunsku. Posunulo sa ma na mojej ceste do otcovho domu- „casa tatalui“….
Nikola Mihalčinová
