(17.-20.11.2016, Brezovka) Hlučné známe prostredie, ruch mesta, alebo povinnosti v škole/práci, každodenné problémy skupinka mladých vysokoškolákov a pracujúcich vymenilo na pár dni za prostredie na Brezovke, prírodu a čas strávený v tichu. Každý sa ponáral postupom času do hĺbky seba, kde rozlišoval, čo mu Pán Boh hovorí, k čomu (ho) pozýva.
Nikto z nás netušil, že duchovné cvičenia sa dajú zakúsiť aj bez témy. Dôležitejšie ako téma je správne prežiť tento čas, k tomu nás viedol náš kazateľ Viliam Riško, salezián. Od prvých slov, čo nás čaká a to uvedenie svojho života do súladu s Božou vôľou až po poslednú prednášku sme sa presviedčali, že rozlišovanie v našom živote ma svoje miesto, na týchto duchovných cvičeniach (DC) sa nad týmto dalo pekne popracovať a cvičiť sa v napredovaní.
„Pán Boh je ochotnejší oveľa viac dávať, ako je človek schopný prijať“ v podvečer prvého dňa sme povzbudení kráčali do hlbšieho ticha – svojho vnútra.
Každou prednáškou sa dvere otvárali viac a viac do DC, pre správnosť času TU a teraz, no všetko neskončilo TAM, ale pokračuje to aj DNES. Už pred začatím sa dalo prijať výzvu a zamyslieť sa nad otázkami, ktoré sa postupne mohli viac vykryštalizovať po konkrétnej prednáške.
Zakúšali sme otvorenosť, ale aj opak – strach, nechali priestor našim pocitom, postupne sa konali rozhodnutia, pýtali sa na nejasnosti pri večernom zdielaní, spoznávali Božiu vôľu, rozlišovali, vnímali, spoznávali, vyznali hriechy pri spovedi, využili rekreáciu a odbremenili zem od opadaného lístia, upevnili vzťahy, modlili sa v celonočnej adorácii, spoločne čítali pri stolovaní, nachádzali čas v kaplnke, dali predsavzatie, vyhľadávali ticho, omšou sa posilňovali, prechádzali sa vôkol Brezovky, hľadali správne cesty…..
Aby sa toto všetko mohlo uskutočniť a sústrediť sa na všetky veci, aj naše telo potrebovalo posilu a za to vďačíme šikovným šéfkuchárom, ktorý sa dokonca naučili nový recept, recept si poprosíme. Rodinky sa s nami podelili aj o svoju skúsenosť s modlitbou, alebo spoločne podelenie sa z ich života – spoznanie saleziánov v Bardejove, či spomínaní na polnočnú omšu s Ježiškom v náručí. Ďakujeme patrí – rodine Žarnovskej, Mihalovej, Varmusovej, Hlávkovej, ďakujeme Vilovi, ktorý nás vtiahol do hĺbky DC, Stanovi a Jožkovi pri spovediach a pomoci pri hrabaní lístia a všetkým, ktorí pomohli a možno ani o tom nevieme.
„Situáciu, ktorej si sa nevyhol, vybral si si ju“ a my vďačíme Pánu Bohu, za správny výber ako duchovne podrásť a byť otvorení novým skúsenostiam s Ježišom smerujeme už každý sám v známom prostredí, vo svojich povinnostiach, škole/práci, radostiach, či starostiach…
Nikola Mihalčinová
