Milí priatelia, ako každý rok, tak aj tento sa niektorí mladí spolu so saleziánmi z nášho oratka aj napriek pandémií vybrali putovať za našou Mamkou do Levoče. Musím sa priznať, že som sa veľmi tešila ako s Vilom prekonám strach z medveďov. Celá naša púť začala radostne, v krásnom počasí a s úsmevom.
Aj keď sa hlavná púť tento rok zrušila, naším cieľom nebol samotný cieľ, ale cesta. Cesta, po ktorej sme sa vybrali a častokrát bola náročná … minimálne na našu kondičku po korone. Stretávali sme rôznych ľudí, ktorí nás počas cesty povzbudzovali. S úsmevom spomínam na jedného muža, ktorý sa pri nás s autom zastavil a skonštatoval, že keby neviezol deti, tak by odstavil auto a išiel s nami. Milé úsmevy a dary od našich 
dobrodincov na tejto púti nás tešili a povzbudzovali. Na tretí deň v jednej obci sme stretli na pohľad stáleho zákazníka miestnych pohostinských služieb, ktorý sa dal s nami ihneď do reči. Po nejakej chvíli sa postavil a niekam odišiel. Keď sa vrátil, mal plné ruky nanukov pre nás. Toto milé gesto bolo zvratom a milým prekvapením pre nás všetkých. Avšak, boli chvíle, kedy pršalo a už aj Lazy musel ísť konečne pomalšie, lebo bolo všade blato.
Každé ráno a večer sme mali nádherné modlitby, ktoré boli inšpirované z exhortácie pápeža Františka – Christus Vivit a ich hlavnou myšlienkou bolo naučiť sa sústrediť na prítomný okamih a dôverovať Bohu v každej situácií. Ako veľmi dobrý príklad by som použila, že v druhý deň večer, keď sme pozerali predpoveď počasia, ukazovalo nám celodenné búrky a nevedeli sme, či vôbec budeme pokračovať. No išli sme spať s dôverou, že sa to nejako vyrieši. Búrka nás síce zastihla, ale vôbec nie taká strašná, ako sa to zdalo v predpovediach. Dôverovali sme Bohu a kráčali za našou Mamkou v každom počasí, keď sme vládali a aj keď nie, rozprávali sa, modlili sa za vás a spievali si. Túto púť sme zakončili na Mariánskej hore … spotení ale šťastní! Ďakujeme za vaše modlitby.
Barbora Mária Pösová
PS: medveďa sme nestretli. 🙂
