Deti a modlitby detí, dobre to znie, nie? Skupinka detí 3. ročníka, sa stretáva práve preto, aby sa spolu modlili. Táto iniciatíva žije vďaka pani Márii Bogdanovej z Poštárky. Beží už druhý rok a prináša nenápadné ovocie. Pani Mária prišla za mnou s prosbou, či by jej dievčatá 4-5.1. 2024 mohli ísť na chatu. Veľmi rád som súhlasil. Dohodli sme sa ona sa postará o to, aby sme nepomreli od hladu a ja o nudu. Prišiel prvý januárový štvrtok 1600. Naplnili sme naše 8 miestne auto a opustili Poštárku. Chata bola príjemne vyhriata a radosť dostala zelenú. Hádzali sme na body pingpongovú loptičku, potom sme hrali teplo-zima, nato sme hľadali macíka a korunou všetkého bolo hľadanie vidličky. Práve vidlička získala najväčší úspech. Hry prerušilo volanie: „Večerá!“ To sa nijako nedalo ignorovať. Po napapaní sme hrali aktivity, dlho a pri tom sme sa do popuku nasmiali. Napokon sme sa pomodlili za našu Poštárku a „išlo sa spať“. Teda do postieľok (spať sa nešlo). V piatok sme chodili po dedine, všade, hore-dole. Vyskúšali sme všetko dostupné a fotili sme sa. A fotili sme sa na preliezkach, fotili sme sa pri betleheme, pri veveričke, pri sove, pri Panne Márii, pri kostole, pri nástenke, pri …, pri …, pri… Bolo skvele. Keď nám začalo byť zima tak sme sa vrátili do tepla chaty. Zábava pokračovala, a bez tancovania? Až prišiel obed a upratovanie a to najtrápnejšie čo môže v živote byť, cesta sa domov.
Marián Ondriaš
