BARDEJOV-POŠTÁRKA, 14. jún 2026 // Nedeľa ako ktorákoľvek iná. Ničím zvláštna. Teda možno až na to, že sme do kostola nešli spolu ako rodina. Naša Terezka nám totiž ochorela. Včera, v sobotu. Nič strašné. Len soplík. Síce poriadny, ale predsa len „len“. Moja Martinka sa rozhodla, že pôjde do Baziliky na pol siedmu a ja mám ísť na ôsmu spievať na Poštárku žalm. Nechcelo sa mi. Tiež by som radšej šiel do Baziliky. Argumentoval som. Veď kantor je vraj v nemocnici, aj tak nebude nikto hrať.
„To nevieš, choď!“
„Nemôžem.“
„Prečo?“
„Varíme knedlo-vepřo-zelo a to vždy robím ja. Musím variť.“
„Mäso sa uvarí raz dva. Choď, už si žalm dlho nespieval.“
Šiel som, veď možno príde Slavo, kantorov syn, a zahrá, aj keď bude po svadbe, na ktorej bol hrať so svojou kapelou. Pochyboval som síce, ale šiel. Nakoniec som nespieval.
Kostolník zazvonil. Omša sa začala. Ticho. Počuť len šuchot miništrantov a kňazov prichádzajúcich k oltáru. Požehnanie. Otec Peter začal:
„Viacerí ste sa po zazvonení začali obzerať, prečo orgán nehrá. Pred omšou sme sa dozvedeli smutnú správu. Nášho pána kantora si Pán dnes ráno povolal k sebe do večnosti.“
V kostole to zašumelo. Prekvapenie, šok, smútok. Sedel som vpredu, ako vždy, keď sme v kostole celá rodina. Nevidel som, len som počul. A počuť bolo počas celej svätej omše, ako zavše niekto posmrkával. Pri vyhlásení úmyslu svätej omše otec Peter doplnil:
„A otec František túto svätú omšu obetuje za nášho zomrelého brata Ľudovíta.“
Slzy sa mi začínali tisnúť do očí. A mám ich na krajíčku aj teraz, keď píšem tieto riadky. Rozostrujú mi zrak. Otec František sa za to nehanbil. Emócia sa prejavila. Bol to predsa sused cez ulicu, kamarát, priateľ.
Bola to ťažká omša. Tichá. A predsa to ticho každému vravelo, ba priam kričalo. Každému možno niečo iné. A možno každému to isté. Mne to ticho hovorilo, že mi zomrel blízky človek. Neboli sme rodina a hoci som ho poznal od malička, nepoznal som ho nejak zvlášť dobre. Až v posledných rokoch, keď sme s Martinkou začali na Poštárke spievať žalmy, tak sme spolu aj sem tam prehodili zopár slov. Pri stretnutí v Kauflande či Centrume, vždy verne na svojom bicykli. Milo ho prekvapilo, keď sa naposledy stretli s Martinkou a Terezkou v Kauflande a naša malá svojim detským hláskom:
„Ahooooj, ujo! Ujo kamoš. Na Poštárke.“
„Ona ma pozná. Tak vie, že som z Poštárky?“ neskrýval prekvapenie a radosť.
Hej vedela. Bol nám blízky. Mne, Martinke aj Terezke. Skrze kostol na Poštárke. Kostol, ktorý, ako otec Marián vraví, spája Slovákov a Rómov. A v našom prípade spojil aj nás s ním. Patril do nášho života a cez spoločenstvo na Poštárke bol naším príbuzným.
Cestou z kostola som stretol jedného kamaráta.
„Vraj zomrel pán Harman.“
„Hej, zomrel, dnes ráno.“
„Bol to veľký človek,“ zaznelo z jeho úst.
Bol. Spomínam si, ako pred nejakým časom vravel o tom, že by chcel dať urobiť pamätnú tabuľu inému velikánovi Poštárky – don Teodorovi Gavendovi. Nestihol. Možno sa raz dočká takejto tabule on. Dovtedy sa budú s Teodorom na nás pozerať zhora a ako vravieval don Bosco, všetkých nás budú čakať v nebi.
Počas svätej omše mi napadla myšlienka, že svet už nikdy nebude ako pred tým. Minimálne ten náš. Smútime. Smúti rodina. Smútia ľudia, ktorí ho poznali. Smútime aj my doma s Martinkou, celý deň smútime. A budeme smútiť aj v ďalšie dni. Tak to je, keď odíde veľký človek. Napokon smútok pominie, to tak býva. Ale spomienka ostane. Nezabudneme. Na veľkých ľudí sa nezabúda. A on veľký bol. Nech mu Pán dá večné odpočinutie a príjme ho k sebe do nebeskej slávy.
A my? My si vezmime príklad z jeho lásky ku Kristovi, obetavosti vo svojej kantorskej službe nášmu spoločenstvu. Do poslednej chvíle. Vezmime si príklad z jeho dobrého kresťanského i svetského života. Aby na nás v tom nebi nečakal dlho. Aby sa nás tam dočkal.
Nedeľa ako ktorákoľvek iná. Ničím zvláštna. A predsa. Teraz na záver týchto riadkov, nedeľa plná nádeje, plná dôvery v Božie milosrdenstvo, plná vďačnosti, že sme ho poznali.
Marián Harčar