BARDEJOV-POŠTÁRKA, 18. august 2026 // Otec Marián, osemnásteho máme turnaj, že? S nadšením ma zastavovali chlapci, až ma hrialo pri srdci. Posledné dva roky to bolo skromnejšie. Rástla taká čudná partia chlapcov, vyhlásil som futbal a sotva sa nazbierali dva a pol družstva. Tento raz to bolo veselšie. Poprosil som Števa B., aby to pripomenul chlapcom. „V pohode.“ Znela jeho odpoveď. „Môžem aj zohnať tých čo budú rozhodcovia.“ Ešte viac ma to potešilo. A prišiel osudný osemnásty august. Pred stredisko sa nahrnula tlupa chlapcov. „Otec Marián, a požičiate mi tenisky?“ „A mne?“ „A mne?“ Ešte sme s Pipirikom alias Jožkom B. pripravili tabuľku a mohli sme sa vrútiť do telocvične. Obyčajne mi záleží na tom, aby bol poriadok, tento raz bol s topánkami taký bordel, že som to vzdal. Dvadsať štyri chlapcov do pätnásť rokov sa vovalilo do telocvične. „Urobíme skupinky, tak aby to bolo spravodlivé. Postavte sa do radu od najvyššieho po najnižšieho.“ Rozdelenie prebehlo rýchlo, „a môžeme sa meniť?“ Ozývalo sa priestorom. „Ani nápad.“ Stál som si za svojím. Rozbehol sa futbal. Števo B., Števo S. a Maroš M. boli rozhodcovia, časomerači a zapisovači. Chlapci akoby sa premenili, behalo to ako mravce, všade ich bolo strašne veľa. Samozrejme, že sa to neobišlo bez plaču, lebo jedni majú tvrdšie kosti a tí druhí, zasa menej vydržia. „Ruka! úmyselná.“ Podotkol som. „Opäť!“ So Števom sme sa pozreli na seba. „To je Marek.“ Števo sa na mňa neveriacky pozerá. „Učil som ho, je taký.“ Neveriacky krútil hlavou. Prirodzene nechýbali hádky, čo by to bolo za futbal. Našťastie všetko sa vyriešilo k dobrému koncu a hralo sa ďalej. Po skončení posledného zápasu sme sa presunuli do kostola, poďakovať sa. Chlapci s radosťou ďakovali Pánovi Ježišovi a animátorom-rozhodcom. Bez nich by to nešlo, mne by praskla hlava. Po desiatku ruženca sme sa presunuli do herne vedľa kostola a bolo vyhodnotenie. Chcel som ich ešte všetkých odfotiť. No ovládnite dvadsiatku chlapcov, keď už o nič nejde. To bolo najťažšie. Napokon boli spokojní. Čo ja viac potrebujem? „Pane, vďaka Ti.“ Znova to zopakujeme, aj chlapci sa už tešia. Takže zas nabudúce.
Marián Ondriaš