Dejiny

Po Veľkej noci roku 1986 mi môj predstavený don Jozef Šebo povedal: „Štátna bezpečnosť v Košiciach sa o nás saleziánov a stretnutia, ktoré máme s mladými, veľmi zaujíma. Bude rozumné, aby sme sa z Košíc dali okrem Prešova a Popradu aj do iných mestečiek na východe Slovenska. Daj si hneď výpoveď zo zamestnania.“ Pracoval som v podniku Strojmont Košice a môj zamestnávateľ mal so mnou dlhodobé plány. Dali mi maximálnu dobu na rozmyslenie, aby som ostal 6 + 2 mesiace. Tá mi uplynula v novembri roku 1986. Don Šebo mi vtedy dal na výber: „Chceš ísť do Bardejova alebo do Michaloviec?“ Pretože mám radšej kopce ako rovinu, povedal som mu: „Bardejov.“ „Dobre,“ odpovedal, „pôjdeš tam so saleziánom, novokňazom z Prešova, ktorého voláme Hosú (z maďarčiny zn. vysoký).“ Bola totalita, museli sme byť ostražití a povedal mi: „Pracuje v Kovoprojekte Prešov, choď ho vyhľadať, povedz, že máte ísť spolu do Bardejova a nájsť si zamestnanie, a miesto na bývanie v Bardejove. Čím skôr.“ Navštívil som po telefonickom dohovore Ing. Jozefa Bližinského v Prešove, pričom mi potvrdil, že aj jemu predstavený don Šebo už stihol povedať to, čo aj mne. Jožko si spomenul na svojho spolužiaka z VŠT Košice Ing. Jozefa Potičného, ktorý pracoval vo výrobnom družstve Snaha Bardejov vo funkcii technického námestníka. A ten sa zasa mal prihovoriť u riaditeľa Snahy za jeho prijatie.

Ja som zase bol menej šikovný, resp. nikoho som v Bardejove nepoznal. Obidvaja sme chceli ísť do menšieho podniku a nechceli sme nastúpiť do Jasu, lebo v tejto obuvníckej firme bola prevaha žien a tie by nám nedali pokoj…

V novembri 1986 Jožkovým Trabantom 601 bielej farby sme cestovali zamestnať sa. Jožko podpísal pracovnú zmluvu v Snahe a ja v ZŤS Bardejov. Na personálnom oddelení sa čudovali, že ja, mladý človek bez záväzkov, idem do menšieho mesta, aj sa ma pýtali prečo. Tak som „vypotil“ nejakú výhovorku. „Pracovno-komplexné hodnotenie máte vynikajúce od zamestnávateľa z Košíc, no my Vám tu môžeme ponúknuť len miesto so stredoškolským zameraním,“ povedali. No mne išlo o to, aby som sa zamestnal, v robote sa nepretrhol a po pracovnej dobe, aby som začal spoznávať mesto s okolím a začať v apoštoláte medzi mladými.

S Jožkom sme boli dohodnutí, že sa znovu stretneme až na Nový rok 1987 večer v Jožkovom byte v Prešove na Ul. Marka Čulena na 2. poschodí, kde bývali aj saleziáni Anton Červeň a Jožko Luscoň. Večer sme si zbalili najnutnejšie osobné veci do nového zamestnania, pripravili si obleky a okolo 22.00 hod. šli spať.

Vstali sme o 4.00 hod. Po ranných chválach z breviára v byte sme vyslobodili trabant zo snehu a roztlačením ho naštartovali. Bol tuhý mráz cca -20°C a bohaté nádielky snehu. Trabant je dobrý v lete, ale nie v zime. Jožko nalepený očami a tvárou na prednom skle hľadal cez zamrznuté sklo priestor, kde sa dalo vidieť na cestu. Mrzli sme, ale do práce sme prvý deň, chvalabohu, nezmeškali. Nepatrí sa. V robote to ten deň boli formálne spoznávania sa s novými kolegami, „oťukávačky“. O 15.00 hod. ma Jožko autom od nášho podniku ZŤS bral naspäť do Prešova, čo si všimli moji noví kolegovia z „Pentagónu“, t.j. riadiacej budovy THP kádrov. Cestou sme obaja konštatovali, že v obidvoch podnikoch boli kolegovia rovnako „zvedaví“ na našu slobodu a naše rozhodnutie bývať v meste, kde nemáme žiadnych príbuzných, ani žiadne záväzky. Tiež ma Jožko potešil, keď mi povedal, že našiel bývanie a najnutnejšie veci si z Prešova prevezieme ráno autom. A tak na druhý deň po robote sme šli bývať na adresu Anton a Ľudovít Kovaľ, Ul. kpt. Nálepku 2. Starý dom na južnej strane mesta tesne za hradbami bol prázdny. Nielen vonku, ale aj vo vnútri domu bola veľká zima. Kuchyňa, kúpeľňa, chodby, dve izby… bŕŕ, zima. Vonku za domom bola kopa dreva aj sekera. A po dvoch hodinách kúrenia v kachliach bola zima už na vydržanie. Ale mali sme obaja dobré periny a tie nás v noci výborne zahriali. Tak sme bez toho, že by sme sa stretli s majiteľmi domu, vydržali niekoľko dní.

Jožko medzitým zohnal lepšie bývanie. Vedel sa lepšie zorientovať ako ja, ktorý som bol v Bardejove cudzincom. Oznámil mi, že pozná rodinu Bicákových, ktorí bývajú v trojposchodovom bloku a ktorí by nám na čas prepustili susedný jednoizbový byt, kde býva ich príbuzný. Okolo 20. 1. 1987 sme nemali problém zobrať perinu, pár osobných vecí a v tajnosti sa presťahovať do veriacej rodiny na Wolkerovu. Manželia Bicákovci sa veľa nevypytovali. Boli inteligentní a pochopili našu núdzu. Niečo sme naznačili, ale nepovedali sme dôvod našej prítomnosti v meste. Mali troch synov a dve dcéry. Denne boli prítomní na sv. omši či už v kláštornom kostole alebo v sv. Egídiovi, kde sme chodili aj my. Jožko Bližinský v tom čase niekedy do kostola v meste nešiel, lebo bol už kňazom a denne v tajnosti za zatiahnutými závesmi slávil v jednoizbovom byte svätú omšu. Okolo 20.00 hod. nás domáci niekedy pozvali na hrnček čaju či ľahkú večeru.

A tak sme časom viac spoznávali. Vysvitlo, že v susednom bloku býva diecézny kňaz na dôchodku otec Jozef Buranovský, ktorý sa ako kaplán popri farárovi Štefanovi Onderkovi veľmi obetoval v meste v službe vysluhovania sviatostí a v katechéze. Má asi 60 rokov a silne podlomené zdravie. Zároveň je aj dobrý bylinkár a vie dobre poradiť ľuďom v chorobe.

Pani Bicáková ma povzbudila, aby som si podal žiadosť o podnikový byt. Vedel som, že je to z mojej strany trochu drzosť, lebo veľa ľudí – zo 3000 zamestnancov ZŤS túži mať podnikový byt, za ktorý sa platil len malý mesačný nájom. Ženy majú kontakty. A tak 14. marca 1987 som dostal vyrozumenie v podniku, že mi pridelili jednoizbový byt na Komenského ulici. Že môžem bývať na prízemí alebo na 3. poschodí. Byt zároveň schválili aj mladým manželom s malým polročným dieťaťom. Veľmi som chcel, aby som býval na 3. poschodí, lebo v susednom byte býval môj kolega zo ZŤS pán Ján Franek s rodinou, ktorí chodili často do kostola na sv. omše a ktorý sa so mnou skamarátil. Ale keď som videl obavu rodičov, že ich dieťaťu bude na prízemí bloku zima, tak som ustúpil a s Jožkom sme sa nasťahovali do bloku K8 na prízemie. Mojím susedom sa stal kolega Ing. Marián Levko zo ZŤS.

Moji kolegovia zo ZŤS z budovy „Pentagónu“ sa denne intenzívne zaujímali, ako je možné, že tak skoro som dostal byt, kto so mnou v tom byte býva, či nie som nasadený ŠTB na technickom úseku atď. Začiatkom marca 1987 mi predstavený don Šebo cez saleziána Antona Červeňa oznámil, že v byte Jožka Bližinského v Prešove mi nechal 60 000 KČS, za ktoré mám kúpiť nové auto Škoda 105 najlepšie bielej farby a ktoré mám ja šoférovať pri cestách z Bardejova do Prešova. Saleziáni v Prešove a Bardejove sme tvorili v tom čase jednu komunitu a pravidelne raz za dva týždne sme sa stretávali v Prešove, a to najmä na duchovných obnovách a formácii. Patrónom našej komunity sa stal na návrh Jožka Bližinského, vikára komunity, sv. Egídius.

Jožko zase dostal pokyn, aby sa svojho vyslúžilého trabanta zbavil, že nám postačí jedno spoľahlivé auto. Jožko veľmi rád jazdil. Dynamicky a rýchlo, čo to dalo. Jeho trabant by vedel rozprávať o piruetách na ceste aj mimo… Bakelitový východonemecký výmysel bol nezmar v Jožkových rukách. Kým mal Jožko trabant, do roboty chodil na ňom. Ale mnoho ráz sme do práce nastupovali ráno na autobus o 5.10 hod. zo zastávky na Komenského ul. spolu. Dvaja vyšší chlopi – ja 184 cm a 28 rokov, Jožko 188 cm a 37 rokov. Prvé týždne či mesiace sme boli vďačným objektom na rozhovory mnohým Bardejovčanom. Nevedeli, kam nás zaradiť, okrem toho, že sme poriadni, slušní.

Kúpa auta mi trochu robila problém. Ešte som nemal nárok na dovolenku v robote, lebo bola polovica marca. A tak som žiadal vedúceho technického úseku Ing. Milana Moravca o náhradné voľno na jeden deň z dôvodu kúpy nového auta v Prešove. Kolegovia v kancelárii nechápavo, no usmievavo krútili hlavami s poznámkami: „Príde do malého mesta Bardejov, o dva mesiace dostane byt a kupuje nové auto. Rímskokatolíci, čo idú na sv. prijímanie vždy aj cez týždeň, keď sú v kostole. Čo ešte môžeme od neho čakať?“

A tak nastalo pre nás dvoch tajných saleziánov obdobie normalizácie v Bardejove. Mali sme už trojmesačný zábeh v práci a najmä byt, ktorý sme si za pár dní zariadili. Vstupná chodba s vešiakom, obývačka, kuchyňa, toaleta. Pod koberec do obývačky a kuchyne sme zakúpili aj izoláciu voči zime z pivničných priestorov. Jožko spával v kuchyni, ja v obývačke. Okná na byte sme mali na severovýchod, číže slnka sme mali veľmi málo.

Fantastické však bolo, že za krátke obdobie sa nám podarilo nadviazať kontakty s chlapcami. Jožko pomerne rýchlo nadviazal kontakty v dedine Dlhá Lúka a Bardejovská Nová Ves. Mne zase Pán Boh pomohol cez veselého chlapca Paľka Bicáka nadviazať kontakty s chlapcami v meste. Cestou večer do kostola a z kostola sa tak pri mne vytváral hlúčok chlapcov. Boli to Damián Franek s bratrancami Martinom a Jožkom Hukom, Marek Kaščák, Ľudo a Dano Malík, Marek Staš, Damián Mackanič, Peter Hudymač, Jaro Rychvalský z ulice Pod papierňou, Marcel Pekár. Boli to chlapci 10 – 13-roční. Bolo potrebné byť opatrným pred sliedičmi ŠTB. Zároveň postupne sa predstaviť vo vhodnom čase aj rodičom týchto chlapcov, ktorí nie hneď chápali, prečo sa ich syn kamaráti s neznámym človekom. Časom sa budovala dôvera u rodičov, keď sme sa začali „rotujúcim systémom“ stretávať na „stretkách“ v domácnostiach týchto chlapcov a v mojom podnikovom byte. Stretká sme začali v lete 1987.

Jedného dňa došiel za mnou v ZŤS podniku mladý muž Pavol Dzivý, ktorý z Bardejova šiel bývať do Košíc a ktorý mal kontakt s Exbardejovčanom saleziánom Jurajom Kaščákom. Od Paľka Dzivého som prebral starosť o chlapcov, ktorí sa stretávali najmä v bardejovskom Mihaľove. Ich hudobná skupina sa volala Meriment. Skupinu tvorili učni Jozef Ždiľa a Peter Ždiľa – bratranci z Mihaľova. Ďalej Marek Dzivý z Bardejovskej Zábavy a bubeník Vlado Pasterňák. V roku 1987 Pavol Dzivý napísal text piesne „Daj mi, Pane, duše, ostatné si ponechaj“. Jožko Ždiľa, hráč na klávesy, skomponoval melódiu piesne s pomocou ostatných hudobníkov. Aj títo chlapci mali záujem sa stretať, modliť sa. Dlhé roky hrávali v kostoloch na svätých omšiach, akadémiách, ale aj na „slávnom bardejovskom Valdoccu“. Spontánne k týmto chlapcom občas prišli aj iní chlapci ako napr. Ján Koščuško alebo Mirko Boguščák z Mihaľova. Z mesta Bardejov napr. Gabriel Nagy.

Aj u dievčat v Bardejove bol pozorovateľný pohyb. Silné osobnosti u dievčat boli napr. Jana a Marcela Veľká. Hudobne a organizačne veľmi nadané. K nim sa pridružili Beáta a Danka Franekové, Stanka Závodská, a iné… A pod múdrym vedením miestnych diecéznych kňazov vznikol detský zbor Svetielko pod taktovkou Jany Veľkej, ktorá začala navštevovať konzervatórium v Košiciach, aby nadobudla vyššiu profesionalitu. Tento pohyb dievčat „stretať sa“ začal skromne v roku 1988. Dobrý Pán Boh mi doprial ešte inú milosť, dar. Od spolubrata, mladého kňaza Jožka Slivoňa som dostal výzvu nájsť chlapcov v Osikove a v Bartošovciach. Kontaktoval som ich cez faru v Hertníku, kde bol farárom duchovný otec Andrej Jura, rodák z Nižného Slavkova. Keď som mu povedal, že som tajný salezián a že som prišiel z Košíc od kňaza Štefana Timku SDB a Jurka Kaščáka, mal som dvere na fare v Hertníku vždy otvorené. Bartošovce boli filiálkou Hertníka. A tak som sa najprv zoznámil v Osikove s bratmi Vilom a Gabom Šinaľom a ich bratrancom Petrom. Vilov a Gabov otec ma na začiatku v ich dome „preveril“, kto som. Bol spokojný, keď som mu povedal, že ma dobre pozná jeho brat Andrej Šinaľ, ktorý v tom čase pastoračne pôsobil na košickej Kalvárii. A tak sa ma už nič nevypytoval a stretali sme sa v jeho dome v Osikove s chlapcami z dediny Osikov a Bartošovce.

V Bartošovciach boli moji kolegovia z roboty. Aby som sa im vyhol, na stretká som chodil do rodín Martina Šinaľa a Mareka Šľachtiča, ktorí bývali za koľajnicami a blízko ihriska. Stretká navštevovali chlapci Martin Šinaľ, Marek Šľachtič, Jozef Gerčák, Marián Mačej. Na stretnutia do Osikova, Hertníka, Bartošoviec som cestoval striedavo vlakom, autom, ale aj bicyklom. Snažil som sa byť ostražitý, lebo najmä kolegovia z roboty boli zvedaví, čo som robil v týchto končinách, kde oni bývajú. Kolegovia boli dobrí ľudia, veriaci katolíci, ale nechcel som ani klamať, ani im hovoriť, kde som bol.

V júli 1987 spolu s don Jožkom Bližinským sme pre niektorých „našich chlapcov“ naplánovali náročný cyklistický výlet. Jožko vybral niektorých chlapcov z Bardejova zo skupín, ktoré viedol. Niektorých aj z Prešova, lebo ešte aj do Prešova chodil apoštolovať chlapcov. Zo svojich skupín som vybral Viliama Šinaľa z Osikova, Mariána Mačeja z Bartošoviec, Ľudovíta Malíka z Bardejova a Marcela Pekára z Bardejova. Vyrážali sme pred 9.00 hod. z Bardejova od domu Antona Kovaľa, miesta môjho prvého bývania v Bardejove. Prvý deň sme absolvovali cca 100 km na trase Obručné, Ľubotín, Lipany, Brezovička, Vyšný Slavkov, Vyšné Repaše, Úloža, Levoča. V Levoči sme si oddýchli a následne sme absolvovali 63-kilometrovú trasu do Rožňavy cez Spišskú Novú Ves a Hnilec. Bolo to náročné, lebo kopce Grajnár, Súľová, Podsúľová s horšou kvalitou asfaltu dali zabrať. Výhodou bol menší počet áut na ceste a krásna príroda Slovenského Rudohoria. Tretí deň sme prebicyklovali len do 40 km, boli sme v jaskyni Domica. Štvrtý deň sme absolvovali trasu Rožňava – Košice (65 km). Piaty deň Košice – Bardejov. Došli sme však len do Kapušian pri Prešove, kde sme s bicyklami nasadli na vlak kvôli hroziacej silnej búrke. Medzi Fuliankou a Demjatou bola krajina biela od veľkej plochy ľadovcových krúp veľkých sťa stolnotenisové loptičky. Chlapci, ale aj my s Jožkom Bližinským sme boli šťastní, no aj vyčerpaní z kilometrov odkrútených našimi nohami.

……….
Začiatok šk. roka 1987/88 znamenal v septembri aj pravidelné stretnutia po domoch či bytoch, kde bývali chlapci, ale aj u mňa v byte v bloku K8 na ulici Komenského. Prvý Silvester s chlapcami sme zorganizovali my, saleziáni, na Mihaľove. Pre chlapcov to bolo čosi nové, obohacujúce.
Raz jarné prázdniny r. 1988 sme pre chlapcov zorganizovali lyžovačku na Regetovke. Došli aj chlapci z Prešova, o ktorých sa predtým staral Jožko Bližinský. Bardejovský kaplán Marko Trochan, ktorý mal saleziánskeho ducha, mi podaroval svoje „ojazdené lyže“ zn. Fiberglas. Veľmi som sa im potešil, lebo to boli lyže lepšej kategórie a ja som vlastné lyže nemal. A keď som lyžoval predtým, tak na „šmejdoch“. Dal som si lyže na nohy, no ozval sa chlapec z Prešova Jožko Sarnecký, že on nemá lyže, aby som mu požičal… Jeho prvá jazda z kopca znamenala, že ten deň som si už nezalyžoval. Jožko zlomil lyže a lyže v hodnote 650 KČS boli vhodné len pre jednonohého…
S Jožkom Bližinským sme konštatovali, že nastáva čas, aby sme pre chlapcov zorganizovali duchovné obnovy aj duchovné cvičenia. Tie sa konali v bardejovskom Mihaľove v dome Andreja Ždiľu. O Jožkom Bližinskom chlapci nesmeli vedieť, že je kňaz a tak na kňazskú službu prichádzal z Humenného kňaz Milan Ficík SDB. Aby nedošlo k prezradeniu kňaza, vzdialenosť bývania kňaza, tajného spolubrata od miesta poskytovania sviatostí bola predstaveným don Šebom z Košíc stanovená 40 km.

Cez letné prázdniny roku 1988 sme mali spolu so saleziánmi z Prešova stanovačku v Hradisku na úpätí Čergovského pohoria neďaleko obce Terňa pri Prešove. Boli tam chlapci Martin Šinaľ, Jozef Gerčák, Marián Mačej, Marek Šľachtič, Martin Griger, Gabriel Šinaľ, Vilo Šinaľ, Martin Kertýs, Ľudo Malík, Dano Malík, Jozef Krok, Marek Staš, Peter a Jozef Ždiľa.

Vo veľmi pekný slnečný deň vypravil otec Andrej Jura s požehnaním svojich chlapcov z hertníckej fary na túru cez Čergov do Hradiska. Išlo sa po červenej značke. Ja som šiel pešo s nimi s ruksakom na pleciach. Chlapec Martin Šinaľ cestou hovoril: „To keľo veľo tu mračkoch.“ Povedal to viackrát. Zistil som, že „mračky“ to nie sú mraky na oblohe, ale „mravec“ v reči chlapcov z Bartošoviec.

Dorazili sme do Hradiska. Na konci lesa bola čistinka so studničkou a lúka dolu kopcom. To bolo naše táborisko. Čakali nás rozložené stany. Hral sa futbal a pre niektorých chlapcov od Bardejova nová hra – piga. Piga a futbal sa hral každý deň. Večer posedenie pri ohni a nočné hry. Napr. baterková vojna. A skúška odvahy. Chlapci mali za úlohu zobrať so sebou spacák a potme sa vydať na skúšku odvahy po vyznačenej trase. Chlapec podľa pokynov nesmel na nič reagovať, len na heslo: „Chlapec, poď sem!“ No keď niekto zakričal: „Tu sme, poc tu!“ stále tam bežal heslo neheslo…

V noci mi nebolo jedno, spal som mimo stanu, keď blízko mňa a stanov hľadala potravu črieda statných diviakov. Boli hluční. Aj som sa trochu bál, aby sa rypákmi nepustili do stromov, boli nebezpečne blízko.

Bardejovskí chlapci mali na tomto výlete stanovačku, zážitok, keď Jožko Bližinský zobral do dediny chlapcov na trabante. Chlapci po vystúpení z auta vtipne konštatovali, že sa ich tam viezlo toľko ako v malom autobuse. A ešte aj nakúpili chlieb.

Sväté omše v tábore mal kňaz Jožko Mihok, salezián z Prešova. Bol tu aj Jožkov synovec z Bardejova Jozef Krok. A ten nemal vedieť, že jeho ujo je kňazom. A tak počas svätej omše som tohto chlapca brával mimo tábora „niečo vybaviť“. Ostatní chlapci boli na sv. omši, neprezradili svojmu kamarátovi, že v tábore jeho ujo slávil svätú omšu. Ja som prijal sv. prijímanie neskôr, lebo mi kňaz Jožko Mihok odložil eucharistiu. Bardejovskí chlapci nemali vedieť (nevedeli), že v tábore je aj Jožko Bližinský kňazom. Proticirkevná politika štátu tomu bránila. My saleziáni sme boli opatrní, aby sme sa neprezradili ako saleziáni, tobôž, nie ako kňazi. Jožko Bližinský poskytoval cez prázdninový čas kňazskú službu chlapcom, ktorým sa venovali popradskí spolubratia a tiež chlapcom v Prešove. Vhodným prostredím na duchovné cvičenia a výlety s duchovným zameraním bola chata na Zlatej Bani v Slanských vrchoch. Viacerí chlapci nasledovali duchovné povolanie.

Aj pre našich chlapcov z Bardejova a okolia sme hľadali vhodné chaty na samote v prírode na duchovné obnovy a na ročné duchovné cvičenia. Pretože za týmto účelom sme chodili na Mihaľov na chatu Andreja Ždiľu a do domu Jozefa Ždiľu, okolie si to všímalo. Potrebovali sme aj iné miesto. Využívali sme komforty otca Martina a Mareka Franekovcov z Raslavíc. Ich otec bol úradníkom, lesníkom zamestnaným v Mestských lesoch Bardejov. Za malý poplatok sme tak navštevovali a používali lesnú chatu medzi Sveržovom a Gaboltovom, chatu Vlčie za Lenartovom smerom na Minčol. Otec Bohuša Kendru z Bardejovskej Novej Vsi nám s ochotou pomohol 1 km od Mokroluhu za riekou Topľa v samote.

Bohuš Kendra bol veľmi šikovný futbalista, gymnazista v Bardejove. Nám spolubratom v Bardejove pripadla úloha zorganizovať futbalový turnaj v našom regióne a aby sme neboli veľmi na očiach, aby turnaj nebol monitorovaný komunistami.

Turnaj sa volal KAMA (katolícka mládež). Organizovali ho v r. 1986 v Kurimanoch na Spiši a v r. 1987 vo Finticiach pri Prešove. Do prostredia areálu ihrísk medzi Mokroluhom a Tarnovom prišli bratia saleziáni s mužstvami futbalistov. Kvôli utajeniu a možným problémom sme im podľa regiónu a miest pridelili zvieracie názvy. Takto Košičanov sme nazvali klokanmi, Bardejovčanov bobri, Zemplínčanov (spojené mužstvo z Humenného a Michaloviec) zubri, Spišiakov sokoli, Prešovčanov pumy, Rožňavčanov rysy. Bolo to veľmi prozreteľné a predvídavé. Turnaj trval od piatku rána až do soboty napoludnia. V piatok podvečer došla dvojčlenná policajná hliadka príslušníkov Verejnej bezpečnosti na aute a zaujímali sa živo, čo je to za akciu na ihrisku. Hľadali organizátora. Tak som s pánom Jozefom Krokom (otcom Jožka Kroka ml.) presviedčal policajtov, že došli mladí prírodovedci z miest na východe Slovenska súperiť vo futbale. Ukázali sme im veľkú nástenku, na ktorej boli výsledky zápasov s pomenovaním zvieracích označení. Nechápali, ale pretože sme tam mali aj sanitku kvôli možnému zraneniu z bardejovskej nemocnice s MUDr. Jozefom Mihálkom, nám dobre známym lekárom, odišli. Takisto sme mali papiere aj od vedenia správy ihriska v Tarnove, v ktorých nám dávajú súhlas na použitie ihrísk. Svätú omšu na záver turnaja sme mali v Rokytove. Umožnil nám ju sláviť farár Peter Bučko, ktorý sa vtedy poznal s Jožkom Bližinským. Keď napoludnie začala svätá omša, vonku začala poriadna búrka aj s krúpami. Z ihrísk do kostola sme šli vyše kilometra pešo po asfaltke, a tak sme boli šťastní, že sme to akurát stihli. Niektorí unavení futbalisti si cez kázeň aj pospali. Premohla ich únava a nízky tlak vzduchu.
Bardejov mal vtedy dobrých, verných kňazov. Dekan Jozef Juhás býval väčšinou v Zborove. Kapláni v meste, Jožko a ja sme sa občas potrebovali stretnúť. V apoštoláte mladých sme tajným pôsobením pomohli farnosti. A chceli sme byť v tomto smere transparentní. Horliví kňazi boli vtedy napr. Marko Trochan, Ján Švec – Babov, Jozef Hiske, Michal Tkáč. Na nedeľnú detskú svätú omšu o 9.00 hod. bol zážitok prísť. Kostol bol vtedy plný Bardejovčanov, ale veľa áut prichádzalo aj z okolitých dedín. Boli to pestré omše s príhovorom kňaza deťom umocnený spevácko-hudobným súborom Svetielko pod vedením sestier Veľkých. Po skončení omše pred dverami kostola začala spontánna vrava detí a rodičov. Prehodnocovala sa omša. Už bolo vnímať, že sa nebojíme tak perzekúcii ako aj v minulosti. Oduševnene sa pracovalo pre Cirkev, učilo sa na stretkách modliť, žiť osobne s Kristom, meditovať z evanjelií, mať radosť z viery. Plánovali sa akcie blízke aj vzdialené.

S don Jožkom sme už mali zabehnuté vyše dva roky života v Bardejove. Ako sme trávili víkendy? Zo štyroch víkendov sme jeden venovali návšteve príbuzných. Druhý sme venovali saleziánskej duchovnej obnove. Tretí víkend sme mali formačné medzistretnutie. A štvrtý víkend sme venovali mesačnej duchovnej obnove chlapcov z Bardejova a okolia. Chlapcov pribúdalo aj z iných dedín napr. z Raslavíc, Zborova. Ale aj dievčatá sa domáhali tiež. „Či sme my horšie ako chlapci?“ A tak Jožkovi Bližinskému pribudla aj táto klientela, lebo horlivé dievčatá apoštolovali cez zbor Svetielko.

V spoločnosti bolo cítiť, že Cirkev je odvážnejšia. Udalosti vo Velehrade na Morave, púť do Šaštína a Levoče, Bratislavský Veľký Piatok, púť do Gaboltova a iné akcie veštili, že štát stráca svoje mocenské a ideologické pozície.

Bicyklom do Levoče r. 1988 sme putovali cez Obručné, Lipany, Brutovce asi dvadsiati. V Lipanoch sa nám zranil Ľudo Malík. Po ošetrení bicykloval ďalej. Cestou z Levoče som zobral chlapcov do Jamníka (dedina 13 km od Levoče), kde moji rodičia pripravili segedínsky guláš a kysnuté domáce makovníky. Cez Krompachy, Víťaz a Prešov v nedeľu podvečer sme prišli do Bardejova. Uťahaní z bicykla, no šťastní a plní zážitkov.

Dva týždne po Levoči sme každoročne putovali aj do Gaboltova. Autobusová zastávka v Bardejovských Kúpeľoch bola začiatkom púte. Putovali chlapci aj dievčatá. Horou cez Čerešňu na obec Zlaté. Z poľnej cesty z lesa sme vystúpili na asfaltku niekoľko kilometrov pred Gaboltovom.

Aj v r. 1989 sme mali bicyklovú púť do Levoče. Pred domom p. Antona Kovaľa, prvým miestom nášho saleziánskeho bývania v Bardejove, nám udelil požehnanie kňaz Eugen Fejczo. Vyše 20 cyklistov nás putovalo cez Prešov na Branisko. Aby sme nespomaľovali autá na ceste, rozdelili sme sa na dve skupiny, ktoré na seba dovideli. Za Braniskom sme sa stretli s bratmi z Humenného, ktorí mali tiež početnú skupinu pútnikov – cyklistov. Bolo aj tento rok veľa radosti na levočskej hore, keď sme sa znova stretli na nám známom mieste, kde sme boli od Košíc, Zemplína, Šariša, Spiša či Rožňavy… Naspäť sme podobne ako pred rokom išli autami po menej frekventovanej ceste cez Jamník. Aj tentoraz sme mojich príbuzných „vyjedli“, čo našim dobre padlo. Ešte nevedeli, čo robím, že som saleziánom, ale boli spokojní, videli, že mám okolo seba skúsených chlapcov.

Spolubrat Jožko r. 1988 aj r. 1989 si už netrúfol jazdiť do Levoče bicyklom. Sily si šetril na tajné večerné spovedanie mladých na levočskej hore. Na bicykloch sme mali niektorí nosiče, kde sme mali najnutnejšie veci (ponožky, doklady, stravu…). Spacáky a stany nám autom na vopred dohodnuté miesto doviezli rodičia našich chlapcov. V mojom zamestnaní som bol prekvapený, že ma nik z mojich kolegov neodhalil, že som bol bicyklom v Levoči. Zvyčajne som ako vedúci bol na čele, resp. chraste pelotónu.

Náš pracovný týždeň s Jožkom bol stále rovnaký.

• Budíček – 4.10 hod.
• Ranná hyg. (veľmi pružná) – 4.10 hod. – 4.25 hod.
• Ranné chvály, rozjímanie – 4.25 hod. – 5.00 hod.
• Odchod autobusu do práce – 5.10 hod.
• Zamestnanie – 6.00 hod. – 14.30 hod.

Po zamestnaní denné zastavenie sa na adoráciu v kostole. Nejaká konzerva na olovrant. Hodinové stretko s mládežou alebo hodinové štúdium. Svätá omša a po nej ešte hodina štúdia.

• Kompletórium a spánok – 21.00 hod.

Bol som bohoslovcom v tajnom saleziánskom seminári. Potreboval som študovať filozofické aj teologické predmety. Keď som mal látku naštudovanú, cez niektorý víkend som sa snažil urobiť skúšku. Filozofiu ma skúšal don Jožko Lančarič v Rožňave. Starý zákon zase Slávo Marušiak v Poprade. Nový Zákon Vlado Fekete v Levoči. Pretože času na štúdium som mal pomenenej a aj moji predstavení ma povzbudzovali skôr k apoštolátu ako študovať, skúšky mi išli pomalšie.
Jožko Bližinský mal zdravotné problémy. Najmä pankreas ho trápil. Potreboval, túžil mať lepšie podmienky na bývanie, ako to bolo v jednoizbovom byte, kde sme bývali dvaja a často u nás boli návštevy. Podarilo sa mu získať dvojizbový byt na prízemí na Tačevskej ulici. Mali sme ta už dva byty vzdialené od seba asi 250 m. Predstavený mi ponúkol za spolubývajúceho 26-ročného kandidáta do našej rehole Ondreja Krajňáka z Veľkej Lomnice. S Ondrejom sme si od začiatku porozumeli. Zamestnal sa v podniku Plynárne v Bardejove. Bol obľúbený medzi mladými. Jedného dňa našiel asi 6 000 KSČ. Hoci sme sa usilovali nájsť majiteľa peňazí, nepodarilo sa. A tak sme peniaze použili pre duchovné potreby mladých. Do saleziánskeho časopisu Svetlo prispieval najmä kresbami. Aj ja ako študent teológie som občas prispel článkom. Ilustrátor Ondrej vtipnými, ale aj vážnymi kresbami prispieval stále, kým býval u mňa na byte. Svetlo vychádzalo raz za dva mesiace. Zakladateľom bol môj formátor Vladimír Fekete SDB.

Apoštolát som bol nútený od jarných mesiacov r. 1989 oklieštiť. Niektorí chlapci z Hervartova aj zo Šiby doniesli správy, že v ich dedinách je nepokoj. Zvlášť v Hervartove. Chýr, že v Hervartove pôsobí nejaká kresťanská sekta, došiel veľmi rýchlo aj do Bardejova. V kancelárii ZŤS sa veriaci kolegovia, ale aj neveriaci pýtali na to aj mňa, lebo tušili, že by som o tom snáď mohol niečo vedieť. Vyjadril som sa, že ja tých ľudí, čo sú v sekte, nepoznám, čo bola pravda. Ale o sektárskom spôsobe manipulácie som čosi vedel. Viacerých chlapcov z mojich skupín som upozornil, aby sme boli opatrní, umenšili stretania sa a nekontaktovali sa s týmito dedinami. Asi po 2 – 3 mesiacoch túto skupinu rozbila polícia a Štátna bezpečnosť z Košíc a Bardejova, ktorí prišli autami v početnom množstve. Skončili s ľuďmi, ktorí spôsobili rozbor v dedinách aj v rodinách.

Odchodom Ondreja Krajňáka do noviciátu som dostal na byt nového kandidáta. Prišiel vyštudovaný zverolekár MVDr. Anton Odrobiňák. Rodák z Bobrova na Orave. Výborný vzpierač – reprezentant SR. Zamestnal sa v Bardejove vo svojej profesii. Tóno si hneď získal srdcia mladých.

V spoločnosti, v zamestnaní, vlastne všade bolo cítiť, že totalitný systém kolabuje. V novembri 1989 nastala Nežná revolúcia. Socializmus sa rúcal. Bol som zvedavý, ako je to v Prahe, a tak ma na moju žiadosť podnik vyslal na „služobnú cestu“ až za Prahu. Cestou späť som sa rozhodol, že v podniku ZŤS vyjdem pred mojimi kolegami s pravdou o mojom pôsobení v Bardejove von na svetlo božie. Po troch rokoch keď sa často mňa a Jožka Bližinského kolegovia pýtali na dôvod, prečo sme tu v Bardejove. Mnoho ráz sme prežívali príkorie, keď sme chápali rozumné, no dotieravé otázky najmä kolegov, s ktorými sme trávili 8,5 hod. v práci. A my sme nemohli, nesmeli im vyjaviť pravdu, ktorá by mohla byť zneužitá. A teraz v decembri 1989 už áno. Celý Bardejov mal o čom rozprávať. Jožko v Snahe a ja v ZŤS sme v zamestnaní vyjavili pravdu. Tie „Márie Magdalény“ to rýchlo rozniesli v okolí. Aj pre našich chlapcov a dievčatá to bolo obrovské prekvapenie. Aj pre ich rodičov. Aj pre kolegov. „Oni dvaja sú rehoľníci, saleziáni.“

Asi dva mesiace pred revolúciou sme dostali dar do Bardejova. Spolubrata Ing. Petra Bešenyeiho z Košíc. Ubytoval sa u Jožka na Tačevskej ulici. Zamestnal sa na Domovej (Bytovej) správe v Bardejove.

V ZŤS som bol zamestnaný asi do konca februára (marca) 1990, keď som s podnikom rozviazal pracovný pomer.

25. apríl 2017
Vincent Macejko