Zajazdiť si na motokáre, láka asi každého muža. Lepší zážitok je už len to, keď môže závodiť s kamarátmi. Nám sa to podarilo. S chlapcami z prípravy na birmovku sme sa dohodli že to vyskúšame. Odkedy sme sa dohovorili, iskrilo sa v očiach pri každom stretnutí až do onoho dňa. Nasadli sme do minibusu a opustili Poštárku, zaparkovali pri zvonku nevábnej veľkej hale, ale po vstupe dnu sa nám rozbúchali srdcia. Pred našimi očami sa zjavila kľukatá dráha, vo vzduchu bol pach spáleného benzínu. „Najskôr sa treba zaregistrovať“, komandoval Juzek. Tak sme museli vydržať ešte chvíľu. Pred nami ešte pretekal asi otec so synom. S obdivom sme pozorovali ako sa mihajú v zákrutách a počúvali dráždivý rev motorov. A potom to prišlo. „Vyberte si prilby a nasaďte si ich,“ prikazoval majiteľ. Všetko okolo prestalo existovať, pred nami bolo už len jedno, posadiť sa do toho. A tá chvíľa prišla, odštartovali nás. Nikdy predtým som v motokáre nepretekal. Prvé kolo bolo skúšobné, čo to robí a naplno do zákruty, takmer som urobil hodiny. „A čo kolesá?, blyslo mi hlavou, ale to je len na 15 minút, to nerieš,“ bežala mi v hlave odpoveď. Dupol som na pedál. Predo mnou niekoho otočilo do opačného smeru, ha ha hodiny. Musel počkať až mu pomôžu a motory revali ďalej. Predbiehanie, narážanie, provokácie, avšak prekážanie bolo najpočetnejšou situáciou. V adrenalíne som sa kúpal. Občas preblysnutie, „koľko mi trvalo kolo“? A napokon červené svetlá po stenách znamenali, že už je koniec. Nikdy štvrťhodina nepreletela tak rýchlo. Všetci sa usmievali a vychutnávali si zatiaľ ešte prebiehajúci zážitok. Toto musíme zopakovať, dohadovali sme sa. Nakoniec sme ešte zašli do Eperie, aby cestou domov nikto nezomrel od hladu. Teším sa na budúce.
Marián Odriaš
