Kedy?: Posledný prázdninový utorok (27. august 2024).
Kde?: Červený kláštor.
Kto?: Animátori z Poštárky.
Čo?: Raftovačka.
Znie to veľkolepo, ale tak aj bolo. Nezišlo sa nás veľa, presnejšie piati chlapci, dievčatá aj chceli, ale nedokopali sa a dvaja saleziáni. Tak sme ráno o 730 odchádzali z Poštárky. Aby sme nezvrackali, dali sme si kinedryl, teda aspoň niektorí. Smola nepomohlo. Do Červeného Kláštora sme aj tak dorazili úspešne. Objednaný čln nás už čakal. „Ja som kormidelník, vy si len tak posadajte a nohy do popruhov,“ hovorí Juzek. „Ja sa bojím vody,“ meno neprezradím. „Vydrž, hodinu dáš, nie?“ A spustili sme sa na vodu. „Juzek!, trochu doprava, tam je kameň!“ Vyhli sme sa, O.K. „Juzek a pereje?“ „Už tam mierime,“ teda taká bola Juzekova odpoveď. Juzek sa hádzal hore dole, to akože pereje, ale boli malé, ale chcel nás pohojdať. „Ups,“ vyhodil som vodu do vzduchu, „to nie ja, to pereje.“ „Som mokrý!“ „Čo sa čuduješ, veď si na vode.“ „Tú druhú pereju už nedám.“ „Vystúp si!“ „A k prameňu nepôjdeme? Minulý rok sme išli.“ „Vydrž, ešte som ho nevidel.“ „Juzek, dobiehajú nás Poliaci na plti, nie je ti hanba?“ No, ale pravdu povediac, nepredbehli nás. Najpestrejší bol záver. „Teraz zaberte, ideme ku brehu.“ Juzek, kam nás to vedieš, ja po vode nepôjdem.“ „Dobre teda, tak trochu ešte rovno.“ „Nohy mám suché, zo zadku mi kvapká,“ fajn úspešne sme na brehu. „Chlapci, bicykle nás čakajú rovno tu pri lodi.“ A fŕŕŕng. „No kto by vás dobehol.“ Jazyk som mal ako kravatu. „A už je koniec?“ „No môžeme ísť ešte do kláštora, zisti kedy je vstup.“ Stihli sme, aj kávu, aj kofolu, aj zmrzlinu. „Milí turisti, tu v kláštore žili frátri a párti.“ „Juzek to ako ty a ja.“ Aj kostol sme si prehliadli, aj gregoriánsky spev sme cez lakte počuli, aj krížovú chodbu sme preskúmali, aj pivo sme videli, ako sa varí, ale okoštovať sme zabudli. O rok tam musíme ísť znova. Cestou domov sme sa zastavili na obedovečeru u Franka. „Páni, čo si objednáte?“ „Polievku s cesnakom? Fúj!“ „Ja si dám.“ „A druhé, no toto.“ „Ale to je detská porcia.“ „Áno toto chcem.“ „Dobre, ako si želáš.“ „Mali to aj pre dospelých.“ „Do kelu!“ „Ja si prosím, ja si prosím, neviem si vybrať.“ „Tráp sa, život je otázka priorít.“ „A ešte PALACINKÝÝÝ!!!.“ „Už nevládzem, som úplne plný.“ „Môžeme ísť domov?“ „Už áno.“ Na Poštárku sme sa dostali asi o 1830 a bez zvrackania. „Spokojní?“ „Môžeme ísť aj o rok?“ „O.K.“
Marián Ondriaš
